Klub chovateľov psov plemena Landseer

História Landseerov, na rozdiel od inych plemien psov, nie je až tak jednoznačná. Väčšina stôp smeruje k americko-kanadským ostrovom Newfoundland, kde podľa historických údajov boli pre prácu vo vode u miestných rybárov používané veľké a silné strakaté psy. Tie mohli vzniknúť krížením miestnych psov a psov, ktoré do tejto oblasti importovali hlavne európski osadníci prichádzajúci na lodiach. Iné zdroje uvádzajú pôvod Landseerov u amerických indiánskych kmeňov, kde mali byť tieto zvieratá využívané ako ťažné psy.
Aj keď o skutočnom pôvode môžeme špekulovať, vzhľadom na vrodenú obľubu vody akejkoľvek teploty a skupenstva u tohto plemena je možné predpokladať, že plemeno sa skutočne vyvíjalo ako pracovný pes u rybárov a námorníkov. Svedčia o tom aj dobre vyvinuté plávacie blany na všetkych labách a premastená srsť, ktorá okrem nízkej nasiakavosti umožňuje týmto psom kontakt s vodou aj pri veľmi nízkych teplotách (bežne aj pri mínusových teplotách).
Pôvod plemena tak pravdepodobne siaha do obdobia po roku 1600, keď sa prvý krát okolo roku 1650 začínajú v anglicku objavovať importované Newfoundland Dogs dopravené do tejto krajiny práve námornikmi z kanadsko-amerických ostrovov. Jeho popularita vďaka impozantnosti pohybu, samostatnosti v rozhodovaní a nepochybne aj vďaka majestátnosti vzrastu postupne rástla. V prvej polovici 19.storocia vyvrcholila oblúbenosť týchto psov samostatným pomenovaním tohto plemena a tým rozlíšením od klasických čierných a hnedých Newfoundlanských psov . Paradoxne sa však o tento názov nepričinil žiadny snaživý chovateľ a šlachtiteľ, ale anglický maliar Edwin Landseer, ktorý si za častý objekt svojich malieb vyberal práve strakatých bielo-čiernych Newfounlandských psov.

Potom však prišlo temné obdobie Landseerov. Na prelome 20.storočia sa začal s ústupom šlachty vytrácať z ich záhrad aj Landseer. Tragédia vyvrcholila počas I.svetovej vojny, keď vo víre vojnových udalostí bol chov Landsserov takmer úplne ukončený a v roku 1917 bol evidovaný posledný vrh čistokrvých Landseerov.

Len vďaka nadšeniu pár jednotlivcov sa v roku 1929 podarilo nakryt poslednú čistokrvnú fenu náhradným psov z čoho sa opäť začal rozvíjať nový chov. K dosiahnutiu pôvodného exteriéru Landssera však muselo pomôcť aj krytie za pomoci iných plemien, a to hlavne Svätobernardských psov, vďaka čomu získal Landsser aj svoj pôvodný mohutný a silný vzrast.

Celkové oživenie chovu potom nastalo v 40.tych a 50.tych rokoch 20.storočia vďaka chovateľom v Nemecku, Švajčiarsku a Rakúsku. Ich snaha v roku 1960 vyústila aj do uznania plemena Landser - kontinentálno europsky typ (čo je jeho oficiálny názov) do samostatného plemena. V USA je však Landseer aj naďalej len farebnou varietou pôvodného Newfoundlandského psa.

Z pohľadu chovu v bývalom československu ide o veľmi mladé plemeno, ktorého začiatok je v sedemdesiatych rokoch 20.stroročia. Vyznamnou mierou sa o propagaciu plemena postaral aj Josef Lux. Jeho Asta Lux je právom považovaná za pramatku Landseerov v SR.

Po roku 1989 sa chov Landsserov na slovensku začal oživovať, pričom o jeho rozvoj sa zaslúžili hlavne manželia Zálešakovci. Gény ich psov dnes stále kolujú v krvi veľkého množstva psov. V roku 1993 vznikol aj prvé združenie chovateľov Landsserov na slovensku, vtedy pod názvom Klub chovateľov Landsserov, ktorého nasledovníkom je práve náš klub.

Aj keď Landsser stále napatrí medzi známe a rozšírené plemená, vzbudzuje všade kam príde so svojim pánom obdiv, rešpekt, ale vďaka výbornej priateľskej povahe aj dôveru. Každý majiteľ tohto plemena má zaručenú nevšednú exkluzivitu vo forme atraktívneho a inteligentrného spoločníka. Pôvod v pracovnom zameraní plemena im však často dáva až prekvapujúcu obratnosť, rýchlosť a vytrvalosť. V spojení s inštiktívnym pudom záchraňovať a pomáhať dokáže každý majiteľ pri troche snahy získať z tohto psa aj veľmi poslušného a oddaného partnera.